\"Zázračná studnička\"

Napsal a ilustroval Marian Dynoslav Burič http://dynoburic.sk

Přeložila do češtiny a předčítá Pavlína Adamcová, má maličkost :-)

Na okraji lesa žil v malom domčeku chudobný drevorubač so svojou ženou a piatimi deťmi. Aby drevorubač nasýtil hladné krky, rúbal suché stromy a potom ich predával v dedine na kúrenie. Za drevo dostal vajcia alebo bochník chleba, občas i nejaké to kura a pár mincí. Aj keď boli drevorubač a jeho rodina chudobní, žili si spokojne. Až dovtedy, kým jedno z detí nezačalo chorľavieť. Peňazí na doktora nemali, a tak sa drevorubač vybral znova do lesa, aby nazbieral viac dreva. No suchých stromov bolo čoraz menej a tak musel zájsť hlbšie.

Ako tak kráčal lesnou cestičkou a premýšľal nad svojím ťažkým osudom, začul niekde na blízku zurčať vodu.,Hm, čerstvá voda ma osvieži a snáď prídem aj na lepšie myšlienky,‘ pomyslel si drevorubač a šiel za zvukom vody.O krátku chvíľu naozaj objavil malú studničku. No tá bola celá zasypaná lístím a hlinou. ,,Trochu ťa vyčistím,“ povedal si drevorubač a dal sa do práce. Keď studničku vyčistil, pokračoval a postavil aj malý prístrešok z konárov, aby do nej nepadalo lístie a ohrádku, aby do nej nenaplavovalo hlinou. ,,Aj som sa zabudol napiť,“ zasmial sa drevorubač a ponoril dlane do studničky.

,,Ďakujem ti, dobrý človek,“ ozval sa tichý hlas. Drevorubač sa poobzeral, no nikoho nevidel. ,,Ďakujem, že si ma vyčistil. A aj za striešku. Hneď sa cítim lepšie,“ vzdychol spokojne hlas. Drevorubač sa naklonil nad studničku. ,,To ty...?“ neveril vlastným ušiam. ,,Áno, ja. Roky do mňa padá lístie a dážď naplavuje hlinu. Ale ty si mi veľmi pomohol a ja sa ti odvďačím. Naber si vody do čutory. Je zázračná. Stačí hlt a vylieči všetky choroby.“ Drevorubač si nabral plnú čutoru, poďakoval studničke a utekal domov.

,,Žena moja, mám liek,“ kričal celý zadýchaný, keď vbehol do dverí . Potom podišiel k prični, na ktorej ležalo chorľavé dieťa a otvoril čutoru. ,,Napi sa,“ povedal. Keď sa dieťa napilo, vyskočilo z prične a utekalo za ostatnými súrodencami na dvor, akoby mu nikdy nič nebolo. Drevorubač vyrozprával žene, čo sa mu prihodilo. Chýr o zázraku sa o chvíľu rozletel po celej dedine a do drevorubačovho domčeka začali chodiť ľudia z rozličnými chorobami. A drevorubač všetkých vyliečil jediným dúškom zázračnej vody. I jemu a jeho rodine sa vodilo oveľa lepšie.

No v dedine žil bohatý a lakomý mäsiar, ktorému drevorubačov úspech nedal spávať. ,,Ako to len robí? Veď to nie je nijaký doktor. Musím prísť veci na koreň,“ preháňalo sa mu po nociach hlavou. A tak sa i on pobral k drevorubačovi a predstieral, že je chorý. ,,Napi sa,“ ponúkol ho drevorubač. .,,Hm, takže je to pravda, že liečiš obyčajnou vodou?“ opýtal sa mäsiar, keď sa napil. ,,Nie je obyčajná, ale zázračná,“ usmial sa drevorubač. “No, tak ti ďakujem. Ale nemám ti čím zaplatiť. Peniaze som zabudol. Vieš, bol som naozaj veľmi chorý,“ klamal mäsiar. ,,Nevadí, hlavne že už ti je dobre,“ usmial sa drevorubač a priateľsky potľapkal mäsiara po pleci. Mäsiar sa pobral domov.

,Mať takú vodu, bol by som ešte bohatší. Musím zistiť, odkiaľ ju drevorubač berie,‘ premýšľal cestou.

A tak keď si šiel drevorubač doplniť vodu do čutory, mäsiar ho sledoval. Keď došli k studničke, mäsiar sa skryl za strom. Drevorubač vyčistil studničku, nabral vody, poklonil sa, poďakoval studničke a pobral sa domov. ,,Hm, z takej obyčajnej studne je ten zázrak?“ čudoval sa mäsiar. Ale vody si nabral. A do trikrát väčšej čutory, akú mal drevorubač.

Keď mäsiar došiel do dediny, už cestou k svojmu domu vykrikoval; ,,Ľudia, poďte sa liečiť ku mne. Už nemusíte merať cestu k drevorubačovi.“ Pravdou bolo, že cesta k drevorubačovmu domu bola dlhá a do kopca. Takže ľudia uvítali, že majú doktora v dedine a hneď ho chorí aj navštívili. No ani plný pohár vody z mäsiarovej čutory ich nedokázal vyliečiť. Podaktorí mu vynadali do šarlatánov, niektorí len kývli rukou, ale napokon všetci odišli. Mäsiar sa hrozne nahneval. ,,Prečo to tomu chudákovi funguje a mne nie?“ a pobral sa po vysvetlenie rovno k drevorubačovi.

,,Okamžite mi prezraď, ako to robíš,“ kričal na prekvapeného drevorubača, keď vošiel do dverí. ,,No, ja som k studničke bol iba slušný, nič viac,“ odpovedal drevorubač. ,,Pcha, ešte že čo. Ja, najbohatší človek v dedine, sa budem klaňať a ďakovať nejakej studni. Ja jej ukážem,“ a nazlostený sa vydal k studničke. Len čo k nej došiel, od hnevu rozmlátil striešku. ,,Veď uvidíme, či ma budeš poslúchať,“ kričal kopúc hlinu do vody. ,,Áááu moja noha!“ prestal mäsiar vystrájať, až keď si poranil nohu o kameň. Stále šomrajúc a krívajúc sa napokon pobral domov. Keď konečne dokríval domov, otvoril čutoru, že si vylieči nohu, presvedčený, že studničke dostatočne ukázal, kto je tu pán a koho bude počúvať. No len čo sa napil, skrčil sa a utekal na záchod, taký kŕč ho chytil. A brucho ho neprestalo bolieť celý deň a celú noc. To sa mu studnička ,,odvďačila“ za to, ako sa k nej zachoval.

Drevorubač šiel na ďalší deň k studničke doplniť vodu. No našiel iba polámanú striešku a ešte vlhkú hlinu. Voda úplne zmizla niekde pod zemou. Drevorubačovi bolo smutno. ,,Snáď teraz pomôžeš niekde inde a niekomu inému. Ja ti ďakujem za všetko,“ povzdychol si. Cestou sa zamyslel. Teraz budú mať s deťmi a ženou viac pokoja, pretože mali dom každý deň plný chorľavých dedinčanov. A pravdou je, že na niektoré choroby by stačil bylinný vývar, či teplá polievka. ,,V najhoršom prípade v čutore nejaká tá kvapka ešte ostala,” usmial sa drevorubač.

A to je koniec pohádky!